sobota, august 24, 2019

Ivan Pavle

Ivan Pavle, Bratislava, 55+
Je jednou z najvýraznejších osobností strednej maliarskej generácie na Slovensku. Narodil sa v roku 1955 v Galante, vyrastal v Prievidzi. V roku 1981 absolvoval odbor monumentálnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (u prof. Castiglione a prof. Vychlopena).  Žije a tvorí v Bratislave. Venuje sa najmä maľbe a kresbe, grafike, ale aj sochárskej tvorbe, nábytkovým objektom a sporadicky aj ilustrácii.

Vystavoval v prestížnych slovenských (v Bratislave, Nitre, Trenčíne, Martine, Zvolene, Banskej Bystrici, Poprade)  i zahraničných galériách (v Prahe, Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Holandsku, v Paríži, Ríme, Amsterdame, Monaku, Izraeli, Thajsku, v USA v New Yorku, Washingtone, na Floride...).  Jeho diela sú  zastúpené  v galériách i súkromných zbierkach po celom svete. Absolvoval niekoľko tvorivých pobytov hlavne v USA a Francúzsku, kde v roku 1989 získal cenu Poroty na Medzinárodnom festivale maľby v Cagnes sur Mer.   Cenená je aj jeho spolupráca na tvorbe knižky básní Milana Rúfusa a spolupráca s básnikom Danielom Hevierom.

 

 

  • Tvoje krédo znie: „Dobré výtvarné dielo nemôže vzniknúť náhodou“. Ako teda vzniká?   

Kráčame po ulici – zakopneme a hneď na to sladko zahromžíme. Pýtame sa – bola to náhoda? Nie. Nedávali sme pozor. Tak sme "klopýtli" a zanadávali... Podobné pochody sa odohrávajú v mysliach tvorivých autorov – zdanlivo banálne veci vyprovokujú celé sledy akcií a reakcií. Následne sa vždy spúšťa lavína tvorivých kreácií na ľubovoľnú tému vytiahnutú z nášho života.

 

 

  • V nedávnej časti televíznej relácie Trinásta komnata si sa vyjadril, že najradšej tvoríš doma vo svojom ateliéri. Ale tam predsa musíš prísť s nejakým nápadom zvonku... alebo ťa pohladia múzy priamo tam?

Každý správny cicavec sa rád utiahne do svojej nory, kde s plnou papuľou prosa uľahne a v pokoji žviaka a žviaka...Priestor zvaný ľudovo ateliér ja považujem za malú továreň, v ktorej nájdu uplatnenie všetky profesie, ktoré poznáme. Od šoféra, vrátnika, cez upratovačku až k montérovi a riaditeľovi a tajomníkovi a nespočetnému zástupu usilovných trpaslíkov, ktorí vlastne zodpovedajú za konečné výrobky – obrazy, kresby, sochy... Výrobný proces v útrobách tohto závodu je neustále ovplyvňovaný zvonka najväčším šéfom – inšpiráciou.

 

 

  • Rád cestuješ. Tvojou obľúbenou destináciou je okrem iného Thajsko, ale aj USA. Sú to tie miesta, kde nachádzaš neustále nové inšpirácie?

Ale aj Veľký Lošinj a mnohé časti Slovenska, ktoré maľujem. Väčšinou po návrate zaujímavej destinácie sa vraciam, ale už ako slovenský drotárik s plnou krošňou maliarskeho „vercajgu“. Po návrate, po dlhšom čase sa rád vraciam k témam ako kasár k celkom nevyprázdnenému sejfu. Niektoré miesta, napríklad NY, považujem priamo za elektrárne, kde stačí sa napojiť do správnej zástrčky.

 

 

  • Si silno ovplyvnený starými majstrami. Myslíš si, že napriek všetkým snahám modernizovať už aj moderné, dobrí umelci neuniknú dedičstvu skvelých klasikov?

Akokoľvek vysoko vyskočíme – vždy dopadneme na zem. Čím vyššie, tým je dopad tvrdší... Starí majstri sa ocitli v bruchu minulosti, ale majstrovsky tam vyhrávajú. Prítomnosť tu a teraz sa koťuha nebadane presúva do budúcna a zanecháva stopu nazvanú minulosť. Táto obsahuje dva abstraktné pojmy, ktoré sú dokonca zmerateľné časom. Napríklad rok 73 p.n.l., alebo rok 1826 alebo rok 2049. Krásne sme ich pomenovali a môžeme o nich do nemoty kvikotať... A čo prítomnosť? Môžeme o nej hovoriť, že je súčasná a moderná? Asi len, že prešla a je v našich rukách. Tzv. starí majstri boli chlapci a dievčatá z kosti a mäsa, ktorí vytvárali svoje diela v zhode úslovia – umenie od slova umjeti.

 

 

  • Vo svojej tvorbe si pestrý, stále akoby iný, rôzny... Tebe sa asi nemôže stať, že by si sa dostal do slepej uličky.  

Maľovať pre mňa znamená dýchať. Každú tému, ktorá sa objavuje denne považujem za neopakovateľnú. Tú istú bankovku treba vytlačiť viackrát, ale obraz nie. Slepá ulička v tomto prípade sa môže javiť ako skratka. Ale poležať si tak nečinne v slepej uličke by nebolo na zahodenie...

 

 

  • Milan Rúfus a Ivan Pavle. Čo znamená spojenie týchto mien?

Som rád, že aspoň týmto skromným spôsobom môžem vzdať hold veľkému človeku a umelcovi Milanovi Rúfusovi. Mal som obrovské šťastie, že som ho osobne spoznal. Ba čo viac, mal som tú možnosť s ním spolupracovať. Ilustrovať jeho posledné tri básnické zbierky – Báseň a čas, Vernosť a Ako stopy v snehu. Už prvú zbierku zamýšľal ako umelecký testament. Našťastie sa tak nestalo a pokračoval dvoma majstrovskými zbierkami. Je zaujímavé, že na všetkých troch zbierkach som pracoval rok po roku cez vianočný čas. Čiže skutočne som prežil od roku 2004 troje nádherné a bohaté Vianoce vďaka Milanovi Rúfusovi.

  • Pre niekoho je maľovanie hobby. Pre teba však tvrdá robota. Kde si dobíjaš energiu? Pretože aj umelec musí mať svoje „úniky“.

Ak človek chápe svoju robotu ako hobby, má v určitom slova zmysle šťastie. Dovtedy kým niečo nemusí. Musieť je slovo trpkého charakteru, napríklad musieť slopať-musieť milovať-musieť maľovať. Priateľ tohto slova je nechcieť – musí, ale nechce - a je to v kýbli... Človek musí siahnuť po záložných zdrojoch, prírode a športe. Dobíjať si únik v mojom prípade sa javí tenis, ktorého krásu a neopakovateľnosť som objavil vo vysokom veku, takmer dôchodcovskom.

  • Akú úlohu hrá pri tvojej tvorbe rodina?

Rodinu často prirovnávam k tehle, čím pevnejšia a kvalitnejšia, tým lepší múr sa z nej dá postaviť. Rodina znamená pre mňa azyl, zázemie a istotu.

  • Nepokazíš žiadnu zábavu. Medzi priateľmi si známy ako dobrý zabávač.  

Zmysel pre humor je okrem zdravia a charakteru jeden z najdôležitejších prvkov v našom živote. Osobne si veľmi cením ľudí, ktorí sú obdarení touto schopnosťou. V každej situácii sú schopní odľahčiť realitu. Človek sa prirodzene obklopuje ľuďmi, s ktorými si rozumie a vie sa naladiť ihneď na ich vlnovú dĺžku. Veď ešte starší „ako my“ hovoria: „Rovný rovného si hľadá, vrana k vrane sadá.“ 

 
  • Čo si myslíš o našom portáli? Máme snahu o to, aby si ľudia v strednom a vyššom veku našli záľubu v športe, kultúre, cestovaní... ale najmä vôľu žiť veselšie, optimistickejšie – mimo politiky a problémov, ktoré sa usilujú na každom druhom kroku nás zaskočiť. 

Nápad a realizácia – gratulujem. Viem, že toto všetko udržať pri živote si vyžaduje veľa optimizmu a energie. Je bežné, že v iných zemepisných dĺžkach a šírkach ľudia bežne začínajú žiť po osemdesiatke. Štartujú hrou na klavír, na gitaru, učia sa cudzie reči atď.  

  • Čo ťa čaká najbližšie? Bude to výstava alebo nejaké iné prekvapenie?

Ťažko je v kopcovitom teréne vidieť ďaleký cieľ. Krokovou metódou sa posúvam k budúcemu roku 2015, t.j. k môjmu jubileu. Tristošesťdesiat delené šiestimi. Aj na počesť tohto čísla chcem v Bratislave zostaviť príťažlivú výstavu, kde ukážem prierez doterajšej tvorby. 

  • Želáme ti plno síl, veľa nových podnetov a ten správny umelecký nepokoj, ktorý napomáha k takej skvelej tvorbe.

Zhováral sa Rasťo Nakládal

Zobrazené 1616 krát Naposledy zmenené piatok, 26 december 2014 16:48
Pre písanie komentárov sa prihláste