sobota, september 21, 2019

Floridy do štátu Washington - časť druhá

Z Floridy do štátu Washington II.

Pri domčeku, v ktorom sme boli ubytovaní, dozrievalo mango, banány, papája a kokosové orechy. Ovocím sme si mohli spestriť jedálny lístok, ktorý, ako som už spomenul, je pre Európana dosť špecifický. Najmä mango a kokosová voda nám chutili. Mesto Miami je vzdialené od Fort Lauderdale len polhodinku jazdy autom po diaľnici.

Bol by hriech sa tam nepozrieť. Počet obyvateľov Miami sa zhoduje s počtom Bratislavčanov. Ale jeho metropolitná oblasť, ktorá sa rozkladá od bažín národného parku Everglades na východe až k Atlantickému oceánu na západe má vyše päť miliónov, čo radí Miami medzi najväčšie v Spojených štátoch. V Miami je významný prístav a letisko, vďaka ktorým sa mu hovorí Brána do Ameriky. V jeho centre je najviac medzinárodných bánk v celých Spojených štátoch. Vyše šesťdesiat percent obyvateľstva sú bývalí emigranti z Latinskej Ameriky a nečudo, že tam je viac počuť španielčina ako angličtina. Široké centrum mesta bolo čisté, nikde žiadne smeti, závideli sme domácim autobusové zastávky nepočmárané, nezdemolované, budovy neposprejované...

   

 

Na perifériu sme radšej nezašli. Tam je to vraj iné. Povozili sme sa nadúrovňovým vláčikom, riadeným automaticky – bez šoféra, ktorý jazdí v hustých intervaloch a grátis. Tak sme si urobili okružnú jazdu po centre Miami s pekným výhľadom vo výške tretieho až piateho poschodia. Aby sme si oddýchli od páľavy na slnku (bolo 33 stupňov a vlhko) zašli sme do parčíka v centre mesta, do tieňa vysokých stromov. Sadli sme si k jazierku a boli sme prekvapení, ako tam bolo živo. Vo vode sa mihotali rybky a žaby, po stromoch liezli malí leguáni rodu Anolis a pod nimi behali väčší zemní leguáni rodu Leiocephalus.

     

Nad našimi hlavami v korune stromu si čistil perie biely ibis a na vedľajšom strome pobehovala veverička. Poobede sme si dopriali kúpanie na známej pláži Miami beach. Je oveľa väčšia ako tá vo Fort Lauderdale. A hoci pri stanovišti plavčíka viala fialová zástava (dočítali sme sa, že signalizuje momentálne nebezpečenstvo morského života), vo vode bolo čulo, a tak tá výstraha neodradila ani nás. Zväčša ide v takomto prípade o pŕhlivé medúzy, ale so žiadnou sme sa našťastie nestretli.

     

Fort Lauderdale je tvorené hustým systémom kanálov. Na mnohých miestach sú na brehoch a drevených lávkach umiestnené výstražné tabule, upozorňujúce na prítomnosť aligátorov severoamerických. A naozaj, po ceste do národného parku Everglades sme ich videli niekoľko len tak si lenivo polihovať vo vode. A čo umocnilo tento zážitok boli veľkí zelení leguáni (Iguana iguana), dorastajúci až dva metre, ktorí v hojnom počte polihovali na brehoch stojatých vôd popri ceste. Národný park Everglades o rozlohe neuveriteľných vyše 600.000 hektárov, z väčšej časti tvorený mokraďami, bol v roku 1979 zapísaný na zoznam svetového dedičstva. Okrem vzácnej flóry v ňom žije veľa druhov vtáctva, plazy, obojživelníky, ohrozená floridská puma ale najmä aligátory, ktorých je v Everglades údajne okolo troch miliónov. Návšteva Everglades bola silným zážitkom. Z jedného zo stanovíšť s názvom Shark Valley nás otvorený autobus viezol na okružnú jazdu trasou 17 míľ. Išiel pomaly, dve a pol hodiny, skúsený vodič aj sprievodca nás upozornili, zastali alebo aspoň pribrzdili v miestach, kde sa dalo niečo vidieť, pozorovať zo živočíšnej ríše tohto rozľahlého tropického biotopu. Videli sme niekoľkodňové mláďatá aligátorov, ale aj statné dospelé niekoľkometrové kusy, s ktorými by bolo neradno sa bližšie zoznamovať.Hoci... tie plazy neboli agresívne a niektorí návštevníci, najmä cyklisti (pretože po označenej ceste sa smie ísť na bicykloch) zoskočili a trúfali si k nim priblížiť sa na niekoľko krokov. Videli sme množstvo vodného vtáctva, najmä niekoľko druhov volaviek, veľké kožnatky floridské, ale aj iné druhy korytnačiek,  ktoré sa neraz stávajú obeťami aligátorov, ďalej ostriežovité ryby... Hemžilo sa to tam aj inými predátormi, asi meter dlhými rybami kostlínmi rodu Lepistosteus, ktorým sa vraví aj aligátorové ryby. Tie sa nezmenili milióny rokov, majú tvrdú hrubú kožu a množstvo kostí. Autobus, hoci išiel pomaly, vyplašil kŕdeľ čiernych kondorov morkovitých, ktorí často devastujú veľké hniezda aligátorov. Keď sa samica sediaca na vajíčkach vzdiali za potravou, zdochlinári to využijú a pustia sa hodovať. Niekoľko takých opustených hniezd so škrupinami vajíčok nám sprievodca ukázal.
Ďalšou atrakciou pre nás bolo šnorchlovanie. Najskôr medzi mangrovníkovými porastmi, stromami, ktorých silné vysoké korene trčia nad hladinu morskej, alebo brakickej vody. Sú odolné, nikdy nehnijú a tvoria skrýše pre ryby, vtáky a mnohé iné živočíchy.

     

 

Zaujímavejší však bol výlet na korálové útesy. Loď nás  odviezla na otvorené more 11 míľ od brehu, kde bola odrazu plytčina a prekrásny rozprávkový svet. Hotové akvárium. Fascinujúce divadlo sa začalo ihneď po vhupnutí do vody pár metrov od lode, kde nás vystrašila obrovská barakuda. Ležala na dne a asi oddychovala po dobrom obede. Neveril som, že môže dorásť taká obrovská. Boli sme tak blízko pri nej, že bližšie priplávať by už bolo asi riskantné. Jej prísny pohľad nás odradil, radšej sme ju obišli. Nesčíselné množstvo druhov korálových rýb najbizarnejších tvarov a farieb od výmyslu sveta nám defilovalo pod nohami. Hemžili sa krížom-krážom v tom dokonale fungujúcom, pulzujúcom systéme. Klipky, pomce, čističe, papagájové ryby obhrýzajúce koraly - až to bolo počuť pod vodou.

     

A tie koraly... rastúce v rozmanitých druhových skupinách tesne vedľa seba – parohové, mozgové, doskové, pestro sfarbené vejárové gorgónie... Z údivu ma odrazu prebrali dve trnuchy - rajnoci veľkí ako ja, ktorí sa vynorili z hlbín a pustili sa plávať (vlastne akosi majestátne pomaličky sa vznášať) rovno proti mne do tohto korálového kráľovstva. S rešpektom sme sa vyhli jeden druhému a ony zamierili späť do hĺbky, lebo asi pochopili, že zablúdili. Škoda, chcel som, aby ich videli aj ostatní, ale všetko prebehlo tak rýchlo, že som ich nestihol upozorniť, a tak som si nechtiac túto chvíľu ukradol sám pre seba. Po návrate od mora to bolo zaujímavé aj na súši. Prešli sme sa maličkou džungľou, kde sme vyrušili pokojného medvedíka čistotného, ktorý len neochotne od nás odkráčal, niekoľko pestrofarebných vtákov a na moje prekvapenie bolo zo stromu nad nami počuť chrúmanie. To anolis rytiersky (A.equestris), najväčší druh z rodu anolisov, si pochutnával na tučnej vážke. Videl som ich predtým už na Kube, myslel som, že sú to endemity, netušil som, že žijú aj na Floride. Samce sú nádherne smaragdovo zafarbené. Sú to krásne zvieratká.
Keďže sme bývali vo Fort Lauderdale, známom to mieste boháčov a jachtárov, kúpili sme si lístok na loď, ktorá robila obhliadky po kanáloch. Typicky Americké – sprievodca nás upozorňoval na domy boháčov, ktorých pozemky končia pri vode a takmer pri každom je drahá jachta.

     

Vedel aj ceny tých najdrahších víl v miliónoch dolárov a niektoré prevyšovali desať miliónov. Vraj 90% najdrahších jácht sveta už niekedy bolo, je alebo bude kotviť v kanáloch Fort Lauderdale. Žeby americký sen? Nuž ale nás viac zaujímala príroda a bežný život obyčajných ľudí, ich relatívna bezstarostnosť, ochota sa prihovoriť, usmiať... hoci, aj oni sa musia neustále snažiť a keď sa chcú mať dobre, tak aj tvrdo pracovať.
Z Floridy sme leteli cez texaský Dallas do Seattle.
Ale o tom už o týždeň.

Zobrazené 1102 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste